POETRY_01_23_6_2015

nedeľa 13. decembra 2009

13. Močiar ( 16.4.1999 )

Vždy keď sa zotmie, zvečerí,
na duši zaschne mi raňajšia krv.

Kus striebra priložím na pery,
vrazím ho hlboko,
hlboko do diery.

Nikto,
už nikto mi neverí.

Na duši, zaschla mi raňajšia krv.

Bohatá kurva padla mi do blata.
Špinavé vnútro, pod kožou zo zlata.

V močiari kúpe sa pri splne mesiaca.
spotená nad hrobom,

saje mi krv.

14. Vankúšik ( 1.8.1999 )

... a potom ma ktosi dobehol,
tam hore za kostolom,
s rukami po lakte v zemi,

hlasom múdreho starca hovorí mi:
“ Neobracaj sa k bohu ! “

... zazvoní zvon.

“ Pomôže Ti tichý vzlyk, pomôže Vám obidvom ...“

A pritom každý kto aspoň raz skutočne miloval vie,
čo je to láska.

Skutočná láska,

( ... tichý vzlyk )

je tá z ktorej striebornej rukoväti,
vždy padne krv na biely vankúšik.

15. Vlastne ani neviem ( 28. 8. 2000 )

Vlastne ani neviem, koľko máš rokov,
koľko posledných západov slnka si už odvolal,
akoby náhodou.

Prekračuješ mŕtvych, len tak ( veď vlastne o nič nejde )
a potom si zapíjaš svedomie v putike,
kde sú si všetci rovní s hyenami,
ktoré najlepšie zo všetkých rozumejú, týmto nemenným pravidlám.

Vlastne ani neviem prečo ťa počúvam.
Veď v zásade s tebou v ničom nesúhlasím.
Možno práve preto.

Nakláňaš sa nad mojim zúfalstvom a si možno rád,
že ti nič nehovorí.
A potom sa usmeješ a ďalej hovoríš o sebe a o umení,
ktoré zase nehovorí nič mne.

Vlastne ani neviem prečo ti dôverujem a mám ťa tak strašne rád.
Možno preto že naše cesty sú ako rovnobežky.
Sú strašne, strašne blízko, ale nikdy sa nepretnú.

A ešte preto, že sme nevyliečiteľní blázni.

16. Pozri sa na mňa ( 24. 2. 2002 )

Pozri sa na mňa, dolu vodou,
tak ako dym a láska...
nájdem ti miesto kde odpoveď a otázka
sú jedno a to isté...
Hlboká v duši vráska.

Ty rozumieš mojej hudbe, dolu vodou
ty jediná si moja láska
láska sesterská a bolesť brata,
nik viac už naše šťastie neporáta.
sú jedno a to isté...

Dolu vodou, pozri sa na mňa
a pochopíš kde stúpa dym a padá láska,
kde život ...odpusť, to už dávno vieš.
Si kľudná ako starý strom,
bez lístia sa brániš pred vetrom.

Ja tebou žijem, ale bez zmeny,
dolu vodou, možno som len na inom konci.
Možno sa o teba už toľko nebojím
... a možno ešte viac.
Nie všetko čas a priestor zahojí.

Vyzerá to tak že všetko prešlo navždycky,
že kvety časom stratia farbu.
Dom padá do suchého lístia,
listy sa lámu v polvete a...
nie je tu nič len úsmev jazvy v kolene.

Ale ty, dolu vodou
voniaš mi v každom tieni nahoty.
Ak náhodou, chytila si pohár prasknutý...
len jemným ako zamat dotykom ho podaj ďalej,
pre nás je všetkým, pre teba všetkým...

17. Potichu sa prebúdzam (18. 1. 2006)

Potichu sa prebúdzam
do mŕtvej vody v kameni,
čo na môj svet sa premenil
keď požehnal mi zlo.
... a zapálil mi krv,
čo teraz steká z kameňa
na moju slepú nevinnosť.

A mŕtva voda ako plaz,
hadí sa z môjho tela von.
Korytom smrti tohto sna
a jeho bielym životom.

Koľko tej krvi pláva vo vode?
Rozhojdá mŕtvy, srdca zvon?
Nerozhojdá!
Len flauta smútku klesne o poltón,
život sa poddá náhode.
... a voda? Ďalej sa chlípne živí podvodom.

Neverí v boha múdra príroda
a preto stále žije zlosť.
Vo vnútri, v srdci, v kameni,
hľadajúc dobrý toku sklon
ticho sa mení z mŕtvej na živú,
na dlhej ceste životom.

Skala, tá časom zmäkne na blato.
Rozsekol lásku ostrý nôž.
A Mŕtve more opäť mení na zákon
prašivé zlato
v nás
a našu minulosť.