Vlastne ani neviem, koľko máš rokov,
koľko posledných západov slnka si už odvolal,
akoby náhodou.
Prekračuješ mŕtvych, len tak ( veď vlastne o nič nejde )
a potom si zapíjaš svedomie v putike,
kde sú si všetci rovní s hyenami,
ktoré najlepšie zo všetkých rozumejú, týmto nemenným pravidlám.
Vlastne ani neviem prečo ťa počúvam.
Veď v zásade s tebou v ničom nesúhlasím.
Možno práve preto.
Nakláňaš sa nad mojim zúfalstvom a si možno rád,
že ti nič nehovorí.
A potom sa usmeješ a ďalej hovoríš o sebe a o umení,
ktoré zase nehovorí nič mne.
Vlastne ani neviem prečo ti dôverujem a mám ťa tak strašne rád.
Možno preto že naše cesty sú ako rovnobežky.
Sú strašne, strašne blízko, ale nikdy sa nepretnú.
A ešte preto, že sme nevyliečiteľní blázni.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára