Potichu sa prebúdzam
do mŕtvej vody v kameni,
čo na môj svet sa premenil
keď požehnal mi zlo.
... a zapálil mi krv,
čo teraz steká z kameňa
na moju slepú nevinnosť.
A mŕtva voda ako plaz,
hadí sa z môjho tela von.
Korytom smrti tohto sna
a jeho bielym životom.
Koľko tej krvi pláva vo vode?
Rozhojdá mŕtvy, srdca zvon?
Nerozhojdá!
Len flauta smútku klesne o poltón,
život sa poddá náhode.
... a voda? Ďalej sa chlípne živí podvodom.
Neverí v boha múdra príroda
a preto stále žije zlosť.
Vo vnútri, v srdci, v kameni,
hľadajúc dobrý toku sklon
ticho sa mení z mŕtvej na živú,
na dlhej ceste životom.
Skala, tá časom zmäkne na blato.
Rozsekol lásku ostrý nôž.
A Mŕtve more opäť mení na zákon
prašivé zlato
v nás
a našu minulosť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára